Oplatí sa prečítať o našej reprezentácii na Hlinka-Gretzky Cupe 🏒🇸🇰👌

Pred pár dňami skončil turnaj Hlinka Gretzky Cup 2021, kde naši mladí Slováci skončili strieborní a dosiahli tak historicky najlepší výsledok na tomto turnaji.

Je to len náhoda ?

Alebo je to len jeden silný ročník?

Je slovenský hokej naozaj na vzostupe?

Odpoveď na tieto otázky možno sami nájdete v tomto článku.

Niektorí tvrdia že neprišla Kanada, alebo že USA poslali “B” tím ..... naopak niektorí vynášajú tento ročník do nebies. Podľa mňa to vôbec nie je podstatné. Slováci konečne hrali hokej, konečne sme hrali svetový hokej a vôbec nezáleží na tom koho sem poslali USA a neposlala sem Kanada.

Z každej strany sa na nás valí množstvo vyjadrení a článkov od odbornej verejnosti, od bývalých hokejistov a v neposlednom rade od fanúšikov hokeja. Veľa sa za tieto ostatné dni povedalo a veľa sa o tom popísalo. Kedže o tomto ročníku 04/05 niečo viem, tak skúsim napísať svoj neodborný pohľad. Neodborný preto, pretože nie som ani bývalý hokejista ani odborník a dokonca ani športový novinár. Ako vlastne nikto z nás troch, ale o tom nižšie. Každý nech si po prečítaní urobí záver sám. Vopred upozorňujem že to bude dlhé.

Začnem tým že väčšina hráčov ktorí sa podieľali na tomto historickom úspechu, spolu hrávala už od svojich 10 rokov v tíme HMS Select Slovakia 04 a HMS Select Slovakia 05.

Hneď na úvod poviem že HMS neni “Hokej Mišiak Slafkovský” ako som sa kdesi dočítal na nejakom fóre. HMS o.z. Je občianske združenie a celý názov znie “Hokejová Mládež Slovenska”, vymyslel ho Roderik Plevka. Takže zakladajúci členovia sme boli my traja, rodičia malých hokejistov a nehokejisti - Roderik Plevka, Peter Mišiak a Juraj Slafkovský. HMS sme založili úplne spontánne niekdy v roku 2013 na jednom zimaku v Petržalke, kde mi raz ráno o šiestej Roderik Plevka rozprával o nejakých svišťoch. Ako istá pani Adriana Hosťovecká z jedným ročníkom odídencov z nemenovaného bratislavského klubu dokázala vychovať hráčov, no dajme tomu že pre minimálne európsky hokej.

V tom čase sme my traja rodičia malých 9-10 ročných hokejistov cítili potrebu to niekam posunúť. A tak sme ten projekt svišťov trošku vylepšili. Plán bol jednoduchý, nájsť najšikovnejších a najusilovnejších vtedy len 10 ročných chlapcov na Slovensku a pracovať s nimi po aj po skončení klubovej sezóny. Poskytnúť im kvalitný tréningový proces a kvalitné zápasy. A tak sme behom pár mesiacov dali dohromady neuveriteľnú partiu hráčov a ich rodičov. Obrovská vďaka dnes patrí najmä rodičom, ktorí nám uverili a doslova obetovali svoj čas a samozrejme aj nemalé finančne prostriedky. Dnes z odstupom času viem, že práve dôvera rodičov, súdržnosť a obeta pre tie deti bola nesmierne dôležitá. Pre nás rodičov sa stalo životným štýlom tráviť celé leto spoločne po turnajoch a kempoch. Bez velkej obety svojich rodičov by dnes tí chlapci neboli tam kde sú. Ich rodičom patrí najväčšia vďaka. Samozrejme faktorov bolo viac. Základom výchovy sú materské kluby, ktoré pracujú s hráčmi na dennodennej báze. Tréneri v týchto kluboch, ktorí v sezóne uvoľnili hráča na niekoľko týždňov a to v dobe keď sa hráčom zamykali výstroje si zaslúžia uznanie. Ďalším faktorom je zdravá konkurencia. V jednom tíme sa stretlo toľko hokejových individualít, že ich to akosi automaticky posúvalo vpred a nútilo ich k ešte tvrdšej práci najmä počas celého roka, tak aby sa po sezóne zmestili do nominácie na turnaje s HMS. Konkurencia bola obrovská, ale zdravá. Káder nikdy nebol uzavretý a neustále sme hľadali šikovných hráčov, tak sme v istom čase objavili aj Šimona Nemca. Takisto k nám prišiel šikovný prvý center z moravského Hodonína. Do útoku sa nezmestil, chcel hrať a tak prijal miesto obrancu. Dnes je Matej Prčík na HGC najproduktívnejší obranca v českom výbere a tretí najproduktívnejší hráč tímu. Podobný príbeh je aj Marián Moško, ktorý takisto v tej dobe hral prvého centra v Trenčíne, ale v HMS “musel” hrať beka. Dnes na HGC hral na parádu v prvej obrane. Takú rotáciu si už dnes v HMS neviem predstaviť, ale o tom neskôr. No a potom tréner, hlavný tréner Otakar Čajka s asistentami Milanom Mazancom a Romanom Lexom mali svojimi skúsenosťami a prirodzenou autoritou veľký vplyv na vývoj hráčov.

Tak ako už bolo spomenuté fungovali sme najmä po sezóne, keď ostatné deti v tej dobe už na konci marca vyzúvali korčule a kluby topili ľady. Vtedy sme my len začínali.

Prvý turnaj Challenger Cup v Prahe sme odohrali v lete roku 2013 a to ešte v požičaných dresoch (HDC). Nasledovalo niekoľko turnajov v severočeskom Moste, Českej Lípe a v Brne, kde sme tueto turnaje vyhrávali rozdielom triedy a väčšinou v staršej kategórii. Keď už sme nemali adekvátneho súpera na turnajoch v Československu, prišlo automaticky rozhodnutie prihlásiť sa na turnaj európskeho významu. V roku 2015 sme skončili v Lotyšsku v Rige druhí, ale hrali sme vekovú kategóriu o ročník vyššie. Nasledujúci rok v máji 2016 sme už Rigu vyhrali síce “len” svoju vekovú kategóriu, ale zato veľmi presvedčivo. Američania hovoria “Local Hero, Global Zero“. Logicky prišlo rozhodnutie skúsiť si zmerať sily s najlepšími na svete.

Prihlásili sme sa najväčší svetový turnaj v Chicagu.

Najprv sme ešte v lete 2016 vyhrali jeho európsku časť. A tak sme už v tom istom roku na jeseň 2016 odleteli ako čerstvý víťaz európskej tour, na Bauer World Invitation AAA do Chicaga. Pamätám si ako nás usporiadatelia nechali vykúpať a otvárací zápas tohoto turnaja sme hrali pred plnými tribúnami s tímom Chicago Mission, ktorý bol vtedy v americkom rankingu na prvom mieste. Zápas sme prehrali 1:5. Nakoniec sme skončili medzi top tímami USA a Canady na krásnom treťom mieste, keď finále nám ušlo naozaj iba o chlp. Už o pár mesiacov vo februári 2017 sme leteli opäť, tentokrát do Kanady na turnaj Pee Wee AAA v Québecu. Asi najkvalitnejšie zápasy odohrali 2004-ky ale aj 2005-ky na turnajoch WSI v roku 2016 v talianskom Bolzane a v roku 2017 vo francúzskom Chamonix. Tieto turnaje sú mnohými považované za neoficiálne majstrovstvá pre násťročných. Neboli to však len turnaje, raz do mesiaca sme sa pravidelne aj počas sezóny stretli v Trenčíne, kde sme odohrali priateľský zápas proti domácej Dukle. Takisto sa v lete tím pripravoval spoločne na týždňových letných sústredeniach v českých Kravařoch a Písku, ktoré viedli výborní tréneri. O tom že tí chlapci mali naozaj kvalitu svedčí jedna príhoda. Keď neskôr na spoločnej večeri v reprezentačnom výbere SVK U16 ktosi z hráčov pri dlhom stole poznamenal :“ keď sa tak dívam okolo seba sme tu všetci z HMS, len sme zmenili názov”. Zhruba za 3-4 roky, ktoré sme sa tomuto ročníku venovali, odohrali títo chlapci spolu 100-150 zápasov, často proti najlepším hráčom na svete. K tomu treba pripočítať množstvo spoločných tréningov a kempov. Ja si dovolím povedať, že veľmi dôležitým faktorom ich výkonnostného rastu neboli len zápasy samotné, bola to motivácia a zdravá konkurencia, každý z tých chlapcov už vo svojich 11 tich rokoch zistil, že byť prvý v okrese neznamená byť prvý aj v kraji a už vôbec nie vo svete. Všetci tí chlapci počas sezóny navzájom komunikovali, sledovali sa a porovnávali sa, ale hlavne celý rok vo svojich materských kluboch tvrdo dreli, aby sa po sezóne stretli zas o niečo lepší a mohli sa ísť merať s najlepšími vo svete.

Akonáhle chlapci dovŕšili vek 15-tich rokov, začal s nimi pracovať zväz v reprezentačných výberoch. Všetko to vyvrcholilo projektom RSR U18. Povedzme si na rovinu, aj vplyvom pandemickej situácie vo svete prišli do projektu tento rok hrať tí hráči, ktorí by za normálnych okolností hrali v zahraničných alebo domácich juniorkách. Na druhú stranu treba povedať, že najmä veľmi kvalitný tréningovový proces v projekte RSR 18, ale aj materiálne zabezpečenie, regenerácia, a hlavne zápasy medzi mužmi v 1. SHL ich posunuli zas o niečo vyššie. Samozrejme nie všetci hráči prešli tento rok projektom, ale posledné týždne tam strávili už v kompletnom zložení.

HGC skončil. Pre niektorých skončil prekvapením, pre niektorých nie.

Pred tými 7 rokmi sme si dali v HMS taký vesmírny cieľ, aspoň jeden keď si zahrá NHL tak to malo význam. Vtedy sme sa tomu sami smiali ....

Peter Mišiak